DeletedUser132
Guest
Daždivý deň.Bol vždy takýto v Anglicku.My Angličania sme boli naň zvyknutí.No ja som to ešte nevnímala vlastne som bola len batoľa.Každodenne som sa pozerala na svojich rodičov malími zlatými očami.No od piatich rokov ma držali aby som sa hrala z nejakým chlapcom.Nevadilo my to časom z nás boli kamaráti.No ako čas ide aj láska putuje nejako inak.Ten chlapec bol od susedov no nikdy som sa neodvážila ho spýtať ako sa volá.Ako som bola staršia presťahovala som sa preč z Anglicka do Británie.Na chlapca som zabudla.Zúrila tam vojna no ja som sa o ňu nezaujímala len môj jedinný cieľ bol vyštudovať na vysokej škole.Vravelo sa ak nemáš vysokú školu si nula.Takže sa to stalo mojím životným mottom.No v jeden výnimočne slnečný deň britské vojská nerátali že ich napadnú korejské lietadlá.Zhadzovali bomby kde im sa zachcel
mylom padla na moju školu.Panika,ticho okolo mňa len mrtvé telá.
O pár minút sa na mňa mala zrútiť konštrukcia budovy no počujem:,,Slečna,slečna žijete koľko je tam mrtvych?"mužská ozvena bola z každej strany.No niečo mi hovorilo akým smerom mám ísť.Až vidím svetlo, jasné.Okolo stojací ľudia mi tlieskajú,pribehnú zrazu ku mne média.Kládli mnoho otázok no jedna sa mi vryla v pamäti.,,Ako ste to dokázali prežiť?"vyniklo vtedy z ústa jedného novinára.Potom ma ošetril nenormálne pekný zdravotník ktorý sa na mňa usmieval celé ošetrovanie od poranení.Pri stolčeku mi nechal svoje číslo a odišiel.V hodine a minúte som vyhľadala telefonnú búdku aby som mohla zavolať svojim rodičom či sú v poriadku.No lenže oni ma volali domou že na mňa niekto čaká.,,Ako mám ísť domou ked už žijem v Británii 10 rokov?"vynáralo sa mi v hlave toľko otázok spolu z touto.No dlho som neváhala zvedavosť na seba nenechala dlho čakať.Na druhý deň som cestovala naspäť do Anglicka.Už stojím u dverí a tu zrazu rodičia ma usadia na stoličku a spustia:,,Milá naša sme ti to nikdy nepovedali ale už ked si takto stará chceme ti to povedať.Pamätáš si na toho chlapca z ktorým si sa hrávala ako malá?"spustil otec.,,Pamätám bol od susedov už som zabudla aj ako vyzerá."hovorím prekvapene.,,Mi sme slúbili našim susedom že ak si zoberieš ich syna za muža ked dovršíš 30 rokov sa vydáš a dajú nám peniaze."dopovedala za otca matka.Otec sa postavil,podoprel...............
mylom padla na moju školu.Panika,ticho okolo mňa len mrtvé telá.O pár minút sa na mňa mala zrútiť konštrukcia budovy no počujem:,,Slečna,slečna žijete koľko je tam mrtvych?"mužská ozvena bola z každej strany.No niečo mi hovorilo akým smerom mám ísť.Až vidím svetlo, jasné.Okolo stojací ľudia mi tlieskajú,pribehnú zrazu ku mne média.Kládli mnoho otázok no jedna sa mi vryla v pamäti.,,Ako ste to dokázali prežiť?"vyniklo vtedy z ústa jedného novinára.Potom ma ošetril nenormálne pekný zdravotník ktorý sa na mňa usmieval celé ošetrovanie od poranení.Pri stolčeku mi nechal svoje číslo a odišiel.V hodine a minúte som vyhľadala telefonnú búdku aby som mohla zavolať svojim rodičom či sú v poriadku.No lenže oni ma volali domou že na mňa niekto čaká.,,Ako mám ísť domou ked už žijem v Británii 10 rokov?"vynáralo sa mi v hlave toľko otázok spolu z touto.No dlho som neváhala zvedavosť na seba nenechala dlho čakať.Na druhý deň som cestovala naspäť do Anglicka.Už stojím u dverí a tu zrazu rodičia ma usadia na stoličku a spustia:,,Milá naša sme ti to nikdy nepovedali ale už ked si takto stará chceme ti to povedať.Pamätáš si na toho chlapca z ktorým si sa hrávala ako malá?"spustil otec.,,Pamätám bol od susedov už som zabudla aj ako vyzerá."hovorím prekvapene.,,Mi sme slúbili našim susedom že ak si zoberieš ich syna za muža ked dovršíš 30 rokov sa vydáš a dajú nám peniaze."dopovedala za otca matka.Otec sa postavil,podoprel...............
